Môj príbeh

„Dokonca aj na materskej dovolenke som sa venovala výchove a výcviku nemeckých ovčiakov pre políciu.“

Prvého psa som dostala v desiatich rokoch. Bol to špic a robili sme spolu cirkusové čísla. V pätnástich som dostala kríženca kólie a začali sme chodiť na cvičisko.

Bola som pri zakladaní ČKZ v Ostrave. Čas bežal, vo svojom živote som mala niekoľko psíkov, s ktorými som cvičila. Dokonca aj na materskej dovolenke som sa venovala výchove a výcviku nemeckých ovčiakov pre políciu. Prešla som niekoľkými kynologickými organizáciami, kde som zastupovala rôzne funkcie vo vedení. Neskôr som sa začala venovať chovu psov, najskôr to boli dalmatínce a potom hovawarty, ktoré mám doteraz. Stála som pri zakladaní Hovawart klubu v tom čase pre Česko aj Slovensko.

Keďže sa začal športový výcvik psov vyvíjať inak ako boli moje predstavy, začala som hľadať niečo, čo by bolo tiež užitočné, nielen mať zo psa „cvičebnú pomôcku“. Kamarátka našla na internete disciplínu s názvom mantrailing, tak sme sa išli pozrieť na jeden tréning a už som pri tejto disciplíne zostala. Mantrailing som začala prvý krát trénovať s Mefistom, ktorý mal v tom čase už 5 rokov a dovtedy sme sa venovali športu. Našim najväčším úspechom bolo víťazstvo v praktickej stope a splnenie Levelu 1 v MT. Potom prišla Poly a s ňou sme začali mantrailing trénovať odmalička. Chvíľu sme museli pracovať aj na nedôvere voči ľuďom. Dnes má Poly okrem iného aj skúšku asistenčného psa. Poly stopovanie baví a verím, že dosiahneme slušné výsledky.

Na mantralingu mi vyhovuje, že nechávame psa samostatne pracovať, nerobíme z neho robota a stále sa snažíme riešiť ťažké situácie. Keďže mi pribudli roky a zhoršilo sa zdravie, hľadala som dlho niekoho, kto by mi v náročných terénoch pomohol ako psovod. Podarilo sa mi nájsť Adrianu, mladé dievča, ktoré preberá stopovanie namiesto mňa. Za to som veľmi vďačná. Navyše skupina ľudí, s ktorými sa stretávam nám taktiež veľmi pomáha. Rada by som s Poly dosiahla veľmi pekné výsledky.

KVĚTOSLAVA Valušová